Neobyčajný príbeh

Neobyčajný príbeh

Roman, bol neobyčajný chlapec, ktorý bol svetlou výnimkou tam odkiaľ pochádzal ,pretože miloval školu a chcel sa stať úspešným lekárom. Ľudia v jeho okolí ho odsudzovali pretože bol Róm . On však žil svoj život ďalej a sníval svoj sen. V škole nemal takmer žiadnych kamarátov okrem jedného a ten ho podporoval vo všetkom. Často spolu hrávali futbal a rozprávali sa o živote. Raz keď sa Roman vracal z futbalu uvidel v parku svoju spolužiačku Moniku. Práve ona bola dôvodom prečo sa Roman tak veľmi snažil. Bol do nej zaľúbený a chcel na ňu urobiť dojem. Roman v sebe zvádzal vnútorný boj či ju osloviť alebo nie. Napokon sa rozhodol ju osloviť

„Ahoj“ pozdravil sa jej, „Čo tu robíš sama a ako sa máš?“

„Potrebovala som si prevetrať hlavu.“

„Jasné chápem to, tiež to občas potrebujem.“ odpovedal Roman a usmial sa na ňu

„A ty tu čo robíš?“ spýtala sa Monika

„Bol som na futbale.“

„Aha“ odpovedala Monika, a nastalo medzi nimi trápne ticho, toto ticho však prerušil Monikin mobil

„Prepáč musím ísť, zháňajú ma rodičia"

„Jasné, v pohode ak chceš môžem ťa ísť odprevadiť, v túto hodinu je to aj tak dosť nebezpečné ísť sama."

„Tak fajn, môžeš." Celou cestou sa rozprávali o škole, záľubách a zistili že majú toho veľa spoločného. „Sme tu ",povedala Monika

„To už ? " neveriacky sa jej Roman opýtal

„Áno, tu bývam" „ „čože?, tak to je teda skvelý dom"

„Ďakujem, ale nemyslím si to. "

„prepáč ale myslím že už by si mal ísť."

„Jasné prepáč už idem. "

Keď odchádzal Monika rozmýšľala prečo si ho nikdy nevšímala a potom jej to zrazu začalo dochádzať, bol to Róm a to hralo veľkú rolu, pretože si myslela že je rovnaký ako všetci. No vedela že Roman taký nie je, že je úplne v pohode. Na ďalší deň v škole sa mu pozdravila a Roman ju dokonca pozval do kaviarne, keď Monika súhlasila bol rozhodnutý že jej povie čo k nej cíti. Zvyšok dna bol ako na ihlách. Keď prišli do kaviarne Roman začal „Vieš Monika, chcel by som ti niečo povedať "

„A čo ?" opýtala sa , „Vieš často som rozmýšľal nad týmto okamihom a dúfal som že stane a chcem ty povedať že ťa milujem najviac na svete ." „Čo?, ale to nie je dobre, neviem a nechcem aby si ma zle chápal nemám nič proti tebe ale naši by to nikdy neprijali." „Takže týmto si mi dala odpoveď že ma nechceš " „Prepáč ale nie. " To Romana úplne položilo, ako však čas išiel postupne sa z toho dostal a zameral sa len na štúdium. Stal sa z neho úspešný lekár a hoci si založil rodinu, nikdy na Moniku nezabudol, pretože len vďaka nej pochopil zmysel života a že nech je akejkoľvek farby nič mu nebráni tomu aby bol úspešný

týmto príbeh by som chcela vyjadriť, že by sme nikdy nemali ľudí odcudzovať podla toho odkiaľ pochádzajú alebo akej sú národnosti,pretože to že sú iní, neznamená že sú všetci zlí, alebo rovnaký

Budem rada  za vyjadrenie vašich názorov na tento príbeh :)

ďakujem