život nie je náhoda

                                                           život nie je náhoda                                                                                                   

V živote to nemala ľahké. Mama ju ako päťročnú „odložila“ spolu s ročnou sestrou do domova. Našťastie ju škola bavila,hoci ju tam len ponižovali šikanovali a nemala kamarátov, podarilo sa jej vyštudovať a nájsť si prácu. Hoci nemala dostatok peňazí snažila sa ako len vedela. V tom období nemala príliš veľa voľného času teda nemala, ale občas si so svojou najlepšou kamarátkou a sestrou vyšla na diskotéku. Ten piatok ale zmenil celý jej doterajší život. Ich klasický napoj bola coca-cola

Aj v tú sobotu bola pri bare vziať coca-colu. Barman, bol asi tak 1,80 meter vysoký a mal krásne modré oči ktoré ju fascinovali , no snažila sa tým nerozptyľovať nakoľko nechcela a neverila na pravú lásku. No to len do okamihu kedy sa na ňu mladý barman neusmial a namiesto jednej koly jej podal dve. „To je na mňa,“ žmurkol. Vzala obe fľašky a položila na bar drobné. Zaúradovala jej nedôvera k ľuďom. „Nie zaplatím si to nie som žiadna chudera,“ urazene odfrkla. V živote jej totiž nikto nič nedal zadarmo, a ona nechcela aby ju ľudia mali za obyčajnú chuderu z detského domova. Po skončení tejto párty si však myslela že sa s nádherným barmanom vidí posledný krát no keby vedela že nie určite ho osloví. O dva týždne na to ju ráno zdržala návšteva u lekára, a tak šla do práce o čosi neskôr, bola zamyslená a slzy mala na krajíčku, pretože lekár jej povedal pre ženu asi tú najhoršiu správu a tou bola že po útoku jej bývalého priateľa to vypadá že nikdy nebude mať deti. Električka bola plná, nevnímala okolie a len rozmýšľala prečo vtedy nič neurobila p. Zrazu vodič prudko zabrzdil, a ona s veľkým treskom narazila do okna. Zatmelo sa jej pred očami a zviezla sa na pána sediaceho na sedadle. Keď som sa po chvíľke prebrala, ľudia stáli okolo nej a ustráchane sa pozerali. „Len seďte, o chvíľu je tu sanitka,“ chlácholila ju staršia pani. Lekár prišiel naozaj o chvíľku, hoci to nebol lekár pri ktorom bola ráno. Keď ho zbadala, myslela si, že asi zle vidí po tej rane do hlavy. Bol to ten barman z diskotéky. „Ale veď vy ste barman,“ zaprotestovala

vtedy staršia pani sucho skonštatovala.

„Ona sa skutočne poriadne buchla do hlavy,“ povedala pani v kabáte a pousmiala sa. „Nebojte sa, som lekár. Bolí vás niečo?“ spýtal sa a usmial sa, na ňu a ju až pichlo pri srdci. „Trochu hlava,“ zaklamala, lebo v skutočnosti ju poriadne bolela a dokonca mala pocit ako sa jej všetko v nej krúti v nej poriadne trešťalo.

„Pôjdete so mnou do nemocnice,“ kývnutím privolal sanitárov s nosidlami a ani nečakal na jej súhlas., vtedy vykríkla „Nie, ja nemôžem, musím isť do práce“V skutočnosti však nechcela aby ju a jej telo videl lekár muž dlho totiž mala problém dôverovať ľudom a zvlášť mužom potom ako bola týraná svojím priateľom. Ale kým sa nazdala už ležala na nosidlách a viezla sa. Vtom sa ozval lekár

„Vy asi nemáte rada, keď sa o vás starajú,“ povedal a usmial sa tým krásnym úsmevom. „Viem sa o seba postarať sama,“ zahundrala . „Tá hlava sa rýchlo uzdraví, ale spravíme röntgen, aby sme vylúčili otras mozgu, a zajtra môžete ísť domov,“ vysvetľoval. „Až zajtra? začala ju chytať panika.

Noc v nemocnici! Hrôza... „Nebojte sa, prídem vás pozrieť,“ ubezpečil ju a odhrnul jej vlasy z čela. Ešte v ten večer sa za mnou po službe zastavil.

„A teraz by som naozaj chcel, vedieť odkiaľ pochádzajú tieto modriny a jazvy“opýtal sa jej hoci vedel že to čo bude počuť ho nebude tešiť pretože ako lekár mal už mnohokrát možnosť tieto modriny vidieť. Vedel aj to že ho klame, pretože na nej boli vidieť jasne znaky že v jej živote sa vyskytuje niekto kto jej veľmi ubližuje. Vtedy pochopil že prečo jej tak veľmi chce pomôcť, pochopil totiž že ju miluje od ich prvého stretnutia a nevedel či je to vzájomné no chcel to tak veľmi zistiť a tak sa pomaličky zbližovali až mu vyrozprávala celý svoj životný príbeh. Ospravedlnila som sa mu za tú kolu. Len sa zasmial. Vraj v ten večer pomáhal kamarátovi, lebo barman si zlomil ruku. Nechápal, čím ma vtedy urazil, ale moja prísnosť ho ohromila. Na druhý deň ju odviezol domov. A ešte mi aj nakúpil, keďže som musela ležať. A potom aj keď som nemusela. Ani nemusím hovoriť, ako sa premáhala, aby také niečo prijala. Ale on sa nedal. Pre ňu je to najúžasnejší pocit na svete mať niekoho, kto ju ľúbi a bojí sa o ňu. Zatiaľ sú spolu len krátko, ale chce ju predstaviť svojej mame. Otca už nemá. Priznala, že sa trochu bojí, lebo ktorá matka by chcela za nevestu dievča z „decáku“. Ale azda to dobre dopadne.